História farnosti

Lahodná klíma, žírne údolie Váhu, veniec lesov, ale najmä termálne žriedla lákali do piešťanskej zoblasti už pravekého človeka. Počas tisícročí tu vznikali osady, ktoré sa zlúčili v oppidum. Piešťanský región sa v historickom období stal súčasťou najstaršieho útvaru starých Slovákov - Nitrianskeho kniežatstva, otvárajúceho sa už na prelome 8/9. storočia kresťanstvu zo Západu. Posviacka kostola sv. Emerama v Nitre - sídle kniežaťa Pribinu predstavuje v r. 827 dejinný prelom. Kostol posvätil salzburský arcibiskup Adalram. Pri prvom kostole Slovanov vytvoril základ významného cirkevného sídla - Nitrianskej kapituly.
         Už za Pribinu mali významné mocenské centrá prvky cirkevnej správy aj vzdelanosti. V blízkom okolí Piešťan vyrástli rotundy v Pobedime, na veľmožskom dvorci Kostolec-Ducové i sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou - doposiaľ funkčnou. Z nich vyžarovala do okolitých osád kresťanská náuka (vrátane do vznikajúcich Piešťan).
         Moravské knieža Mojmír I. náhlym prepadom r. 833 vyhnal Pribinu a obsadením Nitrianskeho kniežatstva vytvoril Veľkomoravskú ríšu. Jej najvyšším cirkevným sídlom sa stala Nitra. Mojmírov nástupca - knieža Rastislav pozval r. 863 učených solúnskych bratov - sv. Cyrila (Konštantína) a Metoda. Našli tu už rozšírené kresťanstvo, ktorému priniesli hlaholské písmo. Získali od Rímskej Kúrie dosiaľ nevídaný súhlas k používaniu staroslovienčiny ako štvrtej bohoslužobnej reči popri latinskej, gréckej, hebrejskej. Ľud ešte ochotnejšie prijímal kresťanstvo, keď sa mu prihováralo vlastným jazykom. Uvedené skutočnosti môžu v Slovákoch vzbudzovať oprávnenú hrdosť na predkov - ale zároveň ich zaväzujú si do budúcnosti uchovať "dedičstvo Otcov...". Začlenenie našej vlasti do kultúrnej Európy po prijatí kresťanstva v 9. storočí sa stalo nepochybným historickým faktom. Ani rozbitie Veľkomoravskej ríše starými Maďarmi r. 906 nenarušilo rozmach kristianizácie v našich krajoch. Naopak, dobyvatelia splynuli s vyššou kultúrnou úrovňou podrobených, prijali ich vieru - kresťanstvo i usadlý spôsob života, v tom bola ich záchrana pred zánikom, aký postihol ich neprispôsobivých predchodcov - Hunov, Avarov.
         Výhodná poloha piešťanského regiónu lákala aj v ďalších stáročiach nevítaných návštevníkov, ohlasujúcich sa "ohňom a mečom...". Začiatkom 12. storočia vtrhli sem moravskí Přemyslovci, v 13. storočí Kumáni, Tatári, v rokoch 1428-32 Husiti, medzi 1530-1663 päť razy Turci vyplienili a vypálili Piešťany. Konfesionálne nepokoje za reformácie i protireformácie, stavovské povstania, kurucké vojny, sprevádzané požiarmi, povodňami, epidémiami po stáročia vyvolávali v obyvateľstve masový strach, hrôzu, beznádej, apatiu. Vo virvare udalostí sa nenávratne zničili a stratili vzácne hodnoty, písomnosti, dokumenty, by dnes poslúžili pri objasňovaní "bielych miest dejín". Preto vďačne vítame akýkoľvek zachovaný vierohodný fragment, či zápis, akým zatiaľ je prvá doteraz známa zmienka o Piešťanoch (Pescan) v Zoborskej listine z r. 1113 dokumentujúcej obnovu obecných hraníc po uvedenej invázii moravských Přemyslovcov. Reštituovali sa vzťahy najmenej spred polstoročia. Môžeme predpokladať existenciu osady "Pescan" už v polovici 11. storočia. Potvrdzuje to gróf I. Bercsényi r. 1638 údajom z neprístupného prameňa o stavbe románskeho kostola v Piešťanoch v bližšie neurčenej časti obce. Kostol dal postaviť uhorský kráľ Ladislav I. svätý (1077-1095). Polohu kostola možno dedukovať z úvahy L. Mednyanského z r. 1905 - "... gotický (kláštorný, johanitský) kostol vznikol na mieste staršieho - románskeho sakrálneho objektu z 11/12. storočia v osade "Lehota" - teraz Detvianska ulica. Možno tu ešte vidieť úbohé zvyšky muriva bývalého rozsiahleho komplexu Komendy mečových rytierov Johanitov z 12.-14. storočia. Dôkladný archeologický výskum tu potvrdil cintorín z 11. storočia, čo by sa zhodovalo s údajom o románskom kostole kráľa Ladislava z 11. storočia. Dokumentácia o kostole sa nezachovala.
         Johaniti opustili komendu okolo r. 1420-25. Pustošivé nájazdy husitov a Turkov devastovali rozsiahly areál. Priestory kláštora prevzali nitrianski Benediktíni. Napriek ich známej aktivite stihli len sčasti zreštaurovať kostol a hlavné ubytovacie priestory. Počas reformácie odišli. Komplex striedal držiteľov, ktorí väčšinou len využívali, ale neudržovali objekty. Zúfalé pokusy zachraňovať najnutnejšie stroskotali v 17.-18. storočí na nedostatku prostriedkov. Katastrofálna povodeň r. 1813 zničila, čo ešte bolo použiteľné. Areál zostal opustený, ponechaný na seba. Smrteľnú ranu mu zasadila parcelácia r. 1923-24. Objekty sa úmyselne demolovali. Získaný stavebný materiál sa použil na individuálnu výstavbu.
         "Sic transit gloria mundi..." (tak sa míňa svetská sláva...") možno aplikovať na kedysi rozsiahly komplex zriadený údajne Templármi, po ich zrušení prevzatý Johanitmi, známymi aj špitálnicko-liečiteľskou činnosťou. S obľubou využívali termálne pramene. Nebyť, že museli odísť, iste by už pred 5 storočiami boli z Piešťan urobili významnú liečebňu.
         Po mečových rytieroch Johanitoch predsa ostala pamiatka - pomenovanie katastrálneho honu "Preceptorky" - spravoval ich Komtur (predstavený - veliteľ komendy), ktorý spravidla býval aj "Praeceptor loci" - ochranca miesta, či kraja.
         Obráťme pozornosť k ťažiskovej téme - dejinám rímskokatolíckej farnosti v Piešťanoch. Doteraz najstarší známy zápis o kostole, kňazovi i fare pochádza z r. 1332 v zozname pápežských desiatkov, zachovanom vo vatikánskom archíve. Uvádza: "... Item Petrus sacerdos Sancti Regis de Poschan..." ("... aj kňaz Peter kostola svätého kráľa (Štefana) v Piešťanoch...").
         Druhý raz sa spomína fara bez uvedenia mena kňaza r. 1546 v súpise fár pri kauze odvodu dane na obranu proti Turkom.
         Tretí záznam je v kanonickej vizitácii z roku 1560. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh nariadil po reformácii preveriť pravovernosť kňazov, údržbu kostolov, zachovávanie katolíckych bohoslužieb. Vizitátor označuje oba kostoly v zanedbanom stave. Z nich "vonkajší" (exterior - kláštorný, kedysi johanitský) bol už dávno opustený. Neutešený stav farnosti spôsobil ničivý prepad Turkov r. 1530. Nástup reformácie bol v znamení striedavej držby kostola v 16/17. storočí medzi katolíkmi a evanjelikmi. Až v polovici 17. storočia prevzali kostol definitívne katolíci.
         Štvrtú zmienku z r. 1397 v evidencii farností ostrihomského arcibiskupstva niektorí historici spochybňujú. Originál sa nezachoval, odpisy z r. 1562 i 1629 nie sú overené.
         Treba zdôrazniť, že podľa najstaršieho známeho datovania patrila piešťanská farnosť do "Nitrianskeho arcidiakonátu" - súčasti ostrihomskej kapituly. Vtedajšia územná príslušnosť Piešťan k Nitrianskej stolici i názov arcidiakonátu zavádzajú. Cirkevne patrili Piešťany vždy k Ostrihomu.
         Patrocínium sv. Štefana kráľa k miestnemu farskému kostolu je mimo akejkoľvek pochybnosti. V stredoveku je také jednoznačné a stabilné - veď tvorilo hlavný motív erbu Piešťan už v jeho najstaršej podobe z 15. storočia.
         Znovu treba pripomenúť smutnejšiu minulosť Piešťan. Sprievodcami katastrôf a nešťastí prepletajúcich sa dejinami boli skaza, pustošenie. Postihovali všetky oblasti života, všetky vrstvy obyvateľstva. Najviac trpel poddaný ľud - znášal najväčšiu ťarchu povinností voči vrchnosti. Starosť o poživeň ľudu ledva dovolila ako-tak udržiavať strechu nad hlavou. Zúfalé položenie plodilo úpadok mravov, rezignáciu. Dezolátny stav cirkevných i svetských objektov bol bežným javom. Situáciu zlepšili až osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II. Vytvárali podmienky, na renováciu objektov, medzi nimi r. 1753 aj farského kostola sv. Štefana kráľa. Po rokoch prestal vyhovovať kapacitne. Od jeho postavenia pred rokom 1332 sa počet obyvateľov Piešťan r. 1756 viac ako zdvojnásobil na 2522 osôb, z toho 2452 katolíkov. Katastrofálna povodeň Váhu r. 1813 devastovala obec i kúpele. Vážne poškodila oba kostoly. Nutná oprava farského kostola ho premenila iba na doznievajúce provizórium. Vonkajší kostol (johanitský) bol ponechaný svojmu osudu. Zničenú faru nahradila nová, slúžila do r. 1929, keď bola postavená terajšia.
         Po povodni sa farníci rozhodli postaviť nový Boží chrám. S prispením obce i majiteľov kúpeľov, grófov Erdödyovcov, sa podaril v rokoch 1828-32 postaviť terajší farský kostol sv. Štefana, kráľa. Jednoloďová stavba v klasicisticko-empírovom slohu nesie na masívnych murovaných pilieroch a obvodovom murive pozdĺžne i priečne klenbové oblúky a klenby. Vtedajšiemu počtu 3000 duší kapacita 800 miest vyhovovala. Rozvoj kúpeľov sprevádzal nárast obyvateľov Piešťan v r. 1930 na 12080 osôb.
         Teplická kaplnka, zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému, baroková, postavená r. 1760 z milodarov veriacich medzi Riaditeľstvom kúpeľov a kníhkupectvom v Parku, odolala veľkej povodni. Kaplnku pre malú kapacitu v roku 1896 nahradila novostavba terajšej kaplnky Božského Srdca Ježišovho pri kolonádovom moste, s miestom pre 150 osôb.
         Prínosom pre pastoráciu rozrastajúcich sa Piešťan bol príchod Pátrov Spoločnosti Ježišovej (Jezuitov) r. 1930. Rehoľa odkúpila bývalé xenodóchium na Teplickej ulici a nárožnú budovu adaptovala na Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie s kapacitou 400 miest. Jezuiti zriadili aj obytné a spoločenské centrum pre exercície. Nezabudnuteľný P. Eiselle SJ vystihol narastajúcu potrebu priestorov pre bohoslužby a tak v štyridsiatych rokoch 20. storočia inicioval verejnú zbierku na nový kostol v Piešťanoch. Plne rozbehnutú akciu v r. 1950 zahatala totalita zrušením reholí. Jezuitov rozohnali do táborov, vysoká vyzbieraná čiastka sa v systéme zloby vyparila do stratena. Až po "Nežnej revolúcii" sa r. 1990 Pátri vrátili, aby začali odznova. P. Eiselle sa nevrátil (zomrel 98-ročný). Na mieste pôvodnej kaplnky Jezuiti postavili novú, modernú, priestrannú Kaplnku Sedembolestnej Panny Márie. V bezprostrednej blízkosti kaplnky postavili aj Dom Spoločnosti Ježišovej.
         Sčítanie ľudu r. 1991 potvrdilo, že v Piešťanoch je 33 tisíc obyvateľov, z toho vyše 21 tisíc katolíkov. Pádom totality sa uvoľnili zábrany, religiozita ožila, kostoly, kaplnky priam "praskali vo švíkoch". Nepomohli provizóriá bohoslužieb v školách, nemocnici, Dome smútku. Neudržateľný stav sa pokúsili prekonať "Parochus loci" - miestny dekan-farár vdp. Milan Medek a jeho nástupca vdp. Jozef Vlasák. Za podpory Mesta Piešťany, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, sponzorov, inštitúcií i veriacich cez zbierky a individuálne príspevky i rôzne formy spolupráce sa podarilo s požehnaním Najvyššieho postaviť nový chrám sv. Cyrila a Metoda na Nitrianskej ulici v Piešťanoch, ktorý 4. novembra 2000 posvätil J.E. Mons. Ján Sokol, arcibiskup-metropolita.
         Filiálny kostol Nanebovzatia Panny Márie vo Veľkom Orvišti postavili r. 1760. Vďaka úsiliu miestnych veriacich v tridsiatych rokoch 20. storočia kostol rozšírili.
         Kocurice - miestna časť Piešťan sa stala vzorom obetavosti veriacich realizáciou novostavby kostola Krista Kráľa, konsekrovaného r. 1997.
         Ďalším fundamentálnym článkom kresťanskej výchovy je cirkevné školstvo. Totalitou pochované začalo s ťažkosťami ožívať r. 1990. Prvá zmienka o rímskokatolíckej škole, zriadenej pri rímskokatolíckej fare v Piešťanoch, je v kanonickej vizitácii r. 1756. Pretrvala ako Základná ľudová škola do r. 1945, keď bola direktívne poštátnená ako III. ZDŠ. Po roku 1991 bola reštituovaná ako "Základná cirkevná škola sv. Márie Goretti" umiestnená v budove bývalého Okresného súdu na Štefánikovej ulici (oproti fare). V bývalej škole pri fare na ulici Pod Párovcami, po rozsiahlej prestavbe a nadstavbe dvoch podlaží, bolo v r. 1992 založené Cirkevné gymnázium sv. Michala Archanjela.
         Pedagogické zbory obidvoch cirkevných škôl si uvedomujú akej konkurencii sú vystavené v súťaži so štátnymi školami. Vedia, že úspech a uznanie tradične podmieňuje vyššia kvalita odbornej výuky ale aj prepotrebnej morálnej výchovy na báze náboženskej - nutných predpokladov obrody totalitou devastovaného myslenia a ponímania života.