Patrón

Pochádzal z panujúcej vojvodskej uhorskej rodiny. Jeho otec Gejza vládol v rokoch 972-997 v Uhorsku ako veľkoknieža, matka Šarlota bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Štefan sa narodil pravdepodobne v roku 975 v Ostrihome. Pred krstom, ktorý mu udelil pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov, sa Štefan volal Vajk. V rozpore s rozšírenou mienkou, pražský biskup, sv. Vojtech, ho nemohol pokrstiť, azda mu, pri návšteve v Ostrihome, udelil sviatosť birmovania. Štefan si v roku 995 vzal za manželku kresťanskú bavorskú princeznú (blahoslavenú) Gizelu, sestru cisára sv. Henricha II.

Keď v roku 997 vojvodca Gejza zomrel, vládu v Uhorsku po ňom prebral Štefan. Svoje kresťanské vzdelanie a múdrosť v spravovaní krajiny uplatňoval pre všeobecné dobro svojich poddaných. Hneď spočiatku svojej vlády musel Štefan bojovať proti vzbure kmeňových náčelníkov, ktorí si nechceli odvyknúť od lúpežníckeho spôsobu života ako aj proti pohanom, ktorí plienili okolité krajiny, žili z krutej koristi a nenávideli pokoj a roľnícky život. Boh však pomáhal vernému sluhovi, kniežaťu Štefanovi a jeho kresťanskému vojsku vyhrať dlhotrvajúcu krvavú bitku.

Štefan zaviedol v krajine, podľa slovanského vzoru, župné zriadenie a dal poopravovať porúcané kresťanské chrámy. Do susedných krajín poslal svojich vyslancov, aby získali horlivých a zbožných učiteľov kresťanskej viery. Zavádzal u svojho ľudu múdre kresťanské poriadky a vzdelanie, uvedomoval si nutnosť zmeny kočovného spôsobu života Maďarov na usadlý spôsob podľa vzoru kresťanskej Európy. Svoju krajinu rozdelil na desať biskupstiev s dvomi arcibiskupstvami v Ostrihome a Kaloči. Najoddanejšími spolupracovníkmi Štefana v tejto činnosti boli benediktíni; z nich pochádzala aj väčšina prvých biskupov.

Štefan všade zakladal školy, vydal zákonník, ako úradnú reč pre duchovenstvo, pre svetskú správu i pre svoj dvor zaviedol latinčinu. Chcel založiť mocné kráľovstvo. So zámerom vyprosiť novému cirkevnému usporiadaniu v Uhorsku štedré Božie požehnanie a pre seba získať udelenie kráľovskej hodnosti a koruny vyslal k vysokoučenému pápežovi Silvestrovi II. opáta Radla. Pápež, prekvapený neočakávane mohutným šírením Cirkvi v Uhorsku, vraj zvolal: „Ja som len apoštolský muž, ale Štefan je skutočný apoštol!“ Na znak vďačnej uznanlivosti pápež ochotne potvrdil Štefanovo cirkevné usporiadanie v Uhorsku, poslal mu korunu, apoštolskú právomoc a, ako symbol toho, apoštolský kríž. Na základe tohto vyznačenia prislúchal uhorským kráľom titul: „apoštolský kráľ“. Štefan, kráľ, ako apoštolský legát zriaďoval biskupstvá, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov.

Na Vianoce roku 1000 ostrihomský arcibiskup Dominik v Ostrihome Štefana slávnostne korunoval za uhorského kráľa. Už ako kráľ, Štefan zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť v upevňovaní Cirkvi v celej svojej krajine. Dal dohotoviť stavbu chrámu sv. Vojtecha na ostrihomskom hrade; nariadil, aby každých desať obcí malo svoj kostol. Kráľ zaobstarával pre chrámy bohoslužobné rúcha a nádoby, o živobytie duchovenstva sa mali starať biskupi. Štefanova zbožná manželka Gizela vyšívala vzácne omšové rúcha a venovala ich chrámom. Pre pútnikov zo svojho kráľovstva zriadil Štefan pútnické domy v Jeruzaleme, Ríme, Ravenne a v Carihrade. Štefan sám navštevoval biskupstvá, kláštory, často aj preoblečený, aby potajomky odmeňoval horlivých a trestal ľahostajných. Chudobným poddaným štedro rozdával almužny.

Jeho krajina počas jeho dlhého panovania skutočne prekvitala. Hoci viackrát musel aj bojovať, väčšinu svojho požehnaného života prežil v mieri. Mal viacero detí, ale Pán Boh mu pri živote zachoval len syna Imricha. Dal ho vychovať sv. Gerardovi. V roku 1031 chcel Štefan odovzdať správu krajiny Imrichovi, dal mu aj desať prekrásnych naučení, ako má slúžiť Bohu a svojich poddaných múdro a šťastne spravovať (De institutione morum ad Emericum ducem). Šesť dní pred slávnostnou korunováciou Boh si povolal dušu vtedy dvadsaťštyriročného Imricha do nebeského kráľovstva, keď pri poľovačke utrpel vážne zranenie – Štefan musel bolestne okúsiť kalich trpkosti. Smrť milovaného syna znášal Štefan veľmi ťažko. Ustavične sa modlil k Bohu, odovzdával seba i krajinu do Božej opatery. Len živá viera v Boha mu dodávala útechu.

Štefan žil ešte sedem rokov, ktoré mu strpčovala choroba a nevďačnosť niektorých veľmožov. Keď sa Štefan postaral o svojho nasledovníka, pripravil sa na blaženú smrť, ktorá prišla 15. augusta 1038 v Ostrihome v šesťdesiatom deviatom roku jeho zbožného života.

Telo svätca po skonaní preniesli do Stoličného Belehradu, kde ho s veľkou smútočnou slávnosťou pochovali v bazilike, ktorú sám postavil. V roku 1083 dal pápež Gregor VII. (1073-1085) vykonať „elevatio corporis“ (vyzdvihnutie tela) všetkých tých, ktorí obrátili Panóniu na kresťanskú vieru – medzi nimi, pravdaže, prvé miesto patrilo Štefanovi. Toto rozhodnutie bolo vlastne aktom jeho vyhlásenia za svätého.
Spomienka sv. Štefana, uhorského kráľa, sa v novom kalendári slávi 16. augusta.